Rozptýlené svetlo. Horizont stolovej dosky. Neutrálne pozadie. Tri základné výrazové prostriedky Šipöczových fotografií. A samozrejme objekty. Objekty väčšinou banálne, každodenné. Nič výnimočné ani efektné. Skôr laboratórium vedca, ako ateliér fotografa. Šipöcz však je fotograf. Fotografuje vecne. Bez pridanej atmosféry, bez hierarchie, bez efektných kompozícií. Rad radom, všetko, čo mu príde pod ruku a čo vyhodnotí ako hodné jeho záujmu. Ako sám hovorí, využíva základnú vlastnosť fotografie – zachytenie skutočnosti. Ale je to, čo vidíme, naozaj to, čo vidíme? Videli ste už niekedy metrový peceň chleba? Je ten chlieb ešte stále chlebom? A práve v tejto “hre na skutočnosť” tkvie naliehavosť Šipöczových fotografií. Šipöcz v nás vyvoláva pochybnosti. Núti nás uvažovať nad tým čo nám chce povedať. A je jedno či je to chlieb, alebo škatuľa od diapozitívov s nápisom “Jugoslávie 1984”. Jeho fotografie sú výzvou k zamysleniu sa nad každodennosťou. Obyčajnosťou v pretlaku informácií, zážitkov, vnemov a možností, ktoré nám dnešok ponúka. Šipöcz nás “zachraňuje”. Na poslednú chvíľu. Last minute. Tak ako cudzie diapozitívy z dovoleniek. Diapozitívy zbiera, dokresľuje, škriabe a čarbe po nich. Agresívne a drzo. Zakrýva a zároveň odhaľuje. Bez rešpektu. So svojským zmyslom pre humor. Privlastňuje si a mení cudzie príbehy a spomienky, ktoré už nikomu nechýbajú a ani nikoho nezaujímajú. Hoci je zrejmé, že jeho prístup je v porovnaní s fotografiami objektov formálne iný, pointa ostáva tá istá. Šipöcz v oboch prípadoch hyperbolizuje. Preháňa. Mení merítko, pridáva dôraz tak, aby vybudil našu pozornosť. Za “ľahkou” takmer detskou hrou sa však skrýva iná rovina. Rovina pominuteľnosti, vyprázdnenosti a nezáujmu o veci jednoduché, samozrejmé a bežné, na ktoré tak pohodlne zabúdame. 

Ján Šipöcz absolvoval v roku 2009 ateliér fotografie pod vedením Filipa Vanča. Po skončení školy sa presunul do Prahy, kde neustáva vo fotografickej tvorbe a okrem Maiji Laurinen ostal jedným z mála zo svojho ročníka, kto naďalej aktívne tvorí a vystavuje (naposledy samostatná výstava v Galérii Photoport, 18.5.2012-6.6.2012 – Short Stories). V roku 2011 bol finalistom Ceny Oskára Čepana. Odborná komisia vtedy ocenila jeho fotografické postupy, ktoré vyhodnotila ako konceptuálne. Zaujal tiež prácou s de facto znehodnotenými, resp. vyradenými fotografiami z fotoštúdia a fyzickým zásahom do fotografického materiálu v podobe strihania, či prerámovania. Šipöczove tvorivé vyjadrenie v sebe nesie niečo, čo funguje a veľmi dobre komunikuje na globálnej úrovni, dôkazom čoho je jeho posunutie do finále súťaže odborníkmi medzinárodného razenia, nezaťaženými lokálnym kontextom slovenskej fotografie.
 

Už počas štúdií zaujal prácou Traumy z detstva (Traumas from Childhood, 2008), v ktorej prostredníctvom jednoduchého, nemanipulovaného fotografického jazyka zaznamenal a upriamil pozornosť na rôzne banálne detaily, známe z každodenného života („koža“ na mlieku, jazva, prázdne plávacie koleso na vodnej hladine, tanier s nedojedeným špenátom...), pričom ich vizuálne atraktívna akcentácia je výpoveďou o autorových detských traumách. Šipöcz je výborný pozorovateľ, observer. Svoju vnímavosť v rámci každodenného života pretavuje do fotografií, v novších dielach prerastá táto zvedavosť, či radosť zo zvýrazňovania všedných, banálnych situácií a ich zvýznamňovania aj do práce so zozbieranými fotografiami a ich recyklácie, prostredníctvom ktorej transformuje alebo oživuje ich pôvodný význam. V rámci prác, založených na pozorovaní spomeňme ešte napríklad Cesty domov (Ways Home, 2008) či autorovu diplomovú prácu Mesto ako ateliér (City Like A Studio, 2009). Žiadna z vyfotených udalostí či scén v nich nie je vopred pripravovaná, iba postrehnutá vnímavým okom autora a odfotografovaním abstrahovaná a prisúdená novému kontextu. Takto by sme napokon mohli pokračovať aj v rámci série Sucháre (Dry Stuff, 2009-2010), či asi najpoetickejšej z autorových prác Labute (Swans, 2009-2010).

Určitú zmenu vo vývoji Šipöczovho ani nie tak vizuálneho jazyka, než skôr prístupu k zobrazovanému, možno zaznamenať počnúc sériou Krátke príbehy z minulosti (Short Stories From The Past, 2008-2011), a následne Pop-Up Obrázok (Pop Up Picture, 2008-2011), Reality (Real Estate, 2011), Fotografie (Photographies, 2011) a napokon Letné prázdniny (Summer Holidays, 2012), kde završuje posun fotografie smerom k objektu (započatý už v rámci autoportrétneho leporela Pop Up..., či samotných „vystrihovačiek“ Krátke príbehy... – teda počnúc momentom, kedy začína zasahovať do formátu fotografie, do jej matérie). V Krátkych príbehoch z minulosti (2008-2011) sa vyjadruje prostredníctvom cudzích záberov – pozíciu tvorcu teda z hľadiska fotografie nahrádza pozícia selektora, pracujúceho s dokumentáciami iných ľudí, iných životov či situácií, ktorých kontext nepozná a nemá s nimi teda žiadne osobné puto. Čo ho so snímkami spája je de facto práca vo fotografickom laboratóriu, kde sa mu v čase, keď pôsobil ako fotolaborant, tieto snímky bežne dostávali do rúk. Vytvoril tak sériu fotografií vo formáte 3,5 x 4,5 cm, z materiálu, určeného na vyhodenie, ktoré následne prešli sekundárnou kompozíciou, v rámci ktorej Šipöcz recykloval cudzie zážitky a vytváral nové príbehy. Konceptuálny náboj svojej tvorby akcentoval sériou Reality (2011), ktorá by sa zároveň dala čítať aj ako kritický komentár súčasnej doby, tlmočený formou ironického posunu nedosiahnuteľnosti vysnívaných realít, vyjadreného ich fotografiami, adjustovanými do rámu. Podobne ako v Krátkych príbehoch...

Šipöcz pracuje s fotografickými zábermi ako s istou formou ready-mades. Apropriuje ich z iných, jestvujúcich materiálov a prispôsobuje svojmu kontextu. S privlastneným materiálom pracuje aj v sérii Fotografie a pohľadnice (Pictures and Postcards, 2011 – Otec a syn, Hlava, Lietadlo, Hríb, Obersee, Bratislava, Gitarista, samostatná séria Gymnasta a jeho žena), kedy selektuje medzi starými fotografiami a pohľadnicami neznámych autorov. Touto určitou odosobnenosťou má ambíciu docieliť upriamenie pozornosti výlučne na dianie, zachytené na fotografii, na jej obsahovú stránku – tým, čomu chce dopomôcť oprostením diváka od podvedomých väzieb a spájania si vyobrazeného. Dobrovoľne sa tu vzdáva autorského rukopisu, ktorý redukuje iba na moment selekcie – vlastného výberu z fotografií. Posledná doterajšia autorova séria Letné prázdniny (Summer Holidays, 2012) je už celkom exaktným posunom fotografie z 2D do 3D média, konkrétne v podobe fotografií zaliatych v skle štvorcového formátu, opäť privlastnených. V motívoch zakúpených diapozitívov sa stotožnil s vlastnými spomienkami z detských prázdnin. Forma adjustácie a spôsob prezentácie na neónom podsvietených jednoduchých poličkách (akoby tak vedome „rozsvecoval“ zašlé spomienky a navracal im životnú energiu, uviedol ich do určitého vše-platného módu, vzťahujúceho sa na akékoľvek dovolenkové fotografie obecne; vo všeobecnosti evokujú prázdninovú „estetiku“ a klasické stereotypy, spojené s vizualizáciou letného, dovolenkového času) vytvárajú vo výsledku pôsobivú a vizuálne príťažlivú inštaláciu, komunikatívnu smerom k divákovi, v ktorom vzbudzuje túžbu sa malých objektov dotýkať, vziať si ich domov ako pamiatku.

Letné prázdniny vysielajú na súradniciach Šipöczovej tvorby pozitívne signály, že sa svojou cestou uberá vytrvalo ďalej, nezľavuje zo svojich nárokov a naopak – objavuje stále nové možnosti vyjadrenia, v súlade s ktorými posúva svoje hranice a limity.
Počúva intuíciu, nekalkuluje, naďalej pozorný v rámci vnímavosti k okoliu či miestu, na ktorom sa práve nachádza a pripravený čerpať zo všetkého, čo mu poskytuje.