Artist statement júl
2016

Pri tvorbe je pre mňa dôležité, aby bolo možné jasne označiť originál, alebo aby samotné dielo bolo originálom. Preto väčšinu fotografií exponujem na farebný film. Pri fotografovaní vnímam okolie, vyberám z neho obrazy, tie v hľadáčiku vizuálne čistím tak, aby na fotografií ostalo len to, o čo sa chcem z divákom podeliť. To čo mu chcem ukázať, nie je to, čo je na fotografií zachytené. Snímané objekty sú metaforou, odkazom. Priebeh fotografovania je veľmi intuitívny, zachovávam si odstup, komponujem nezaujato. Často si presne nepamätám, čo som exponoval. K selekcií dochádza až po vyvolaní fotografií. Vtedy, s časovým odstupom, vnímam situáciu nie zafarbenú emóciami, ale ako autonómny obraz. Tento časový a emocionálny odstup je druhý z dôvodov, prečo používam analógový proces. Digitálna fotografia umožňuje okamžite vidieť zachytenú situáciu, prežiť ju dva krát, tesne za sebou. Toto zdvojené videnie samotný obraz a jeho vnímanie deformuje. Tento prístup k procesu tvorby mi dáva pocit slobody. Je to vytvorenie nezáväzného vzťahu, ktorý na chvíľu vznikne medzi mnou, fotoaparátom a snímaným objektom. Fotografia je spomienka na toto stretnutie. Tento postup úprimne označujem ako voľnú tvorbu. Série Sucháre, Objekty záujmu, Voľné dni, Plein air.

Na množstvo fotografií, ktoré denne vzniká reagujem tak, že sa snažím nevytvárať nové fotografie, ale recyklovať fotografie už vytvorené. Pôvodnými majiteľmi nechcené. Skupujem celé zbierky amatérskych diapozitívov, tie následne selektujem, manuálne do nich zasahujem tak, aby sa obsahová stránka priblížila tomu, čo chcem fotografiou povedať. Vznikli tak série Short stories from the past, Summer holidays, Last Minute a najnovšia - Niveau stable.

Mimo pracovných postupov, ktoré využívam pravidelne - či už čistá fotografická tvorba alebo recyklácia už naexponovaného materiálu – skúmam v procese vlastnej tvorby možnosti využitia rôznych nielen fotografických techník. Vznikajú z neustáleho hľadania príležitostí, ako niečo tvoriť. Je to vizuálna hra s fotografiou, ktorá nemá náročnejšie ideologické východiská. Nie je limitovaná médiom fotografie. Projektom sa venujem krátkodobo. Výsledky zatiaľ neboli vystavené.

Verím, že je dôležité, aby vizuálne umenie bolo najmä vizuálne zaujímavé, malo by u divákov vyvolať emócie, asociácie, konfrontácie. Tie by mali byť v diele zakódované vo viacerých vrstvách, ktoré umožňujú divákom vnímať rovnaké dielo rozdielne. Nespracovávam témy, ktoré sú mediálne zaujímavé, nereagujem na aktuálne dianie doma ani v zahraničí. V svojej tvorbe sa odmietam zaoberať mediálne zaujímavými témami. Napriek tomu sú témi ktoré ma zaujímajú, aktuálne.  Zároveň osobné a blízke. Mne aj divákom. Sú to témy každodenného života, jemných rozdielov, ktoré často nestíhame vnímať, cítiť, prežívať.


Triaška and Čejka_FM: Absurdita vo fotografii
2016

Aké absurdnosti ponúka verejný mestský priestor?

Na bizarnosti bežného života treba mať cit a na ich zachytenie talent. Svojím fotoaparátom dokumentujú netradičné miesta a situácie fotografi Ján Šipöcz a Eduard Kudláč, ktorého mnohí poznáte najmä ako divadelného režiséra.

Ako sa vlastne Eduard dostal k fotografovaniu, čo ho spája s Jánom a čo môžeme očakávať na jeho zajtrajšej vernisáži?

16. 5. 2016 20:00


výstava Plein Air- relácia Umenie RTVS
2016

Reportáž a rozhovor o výstave hneď v úvode relácie


Last Minute
2014

Photoport

autor: Filip Vančo

kurátorský text k výstave

 

Rozptýlené svetlo. Horizont stolovej dosky. Neutrálne pozadie. Tri základné výrazové prostriedky Šipöczových fotografií. A samozrejme objekty. Objekty väčšinou banálne, každodenné. Nič výnimočné ani efektné. Skôr laboratórium vedca, ako ateliér fotografa. Šipöcz však je fotograf. Fotografuje vecne. Bez pridanej atmosféry, bez hierarchie, bez efektných kompozícií. Rad radom, všetko, čo mu príde pod ruku a čo vyhodnotí ako hodné jeho záujmu. Ako sám hovorí, využíva základnú vlastnosť fotografie – zachytenie skutočnosti. Ale je to, čo vidíme, naozaj to, čo vidíme? Videli ste už niekedy metrový peceň chleba? Je ten chlieb ešte stále chlebom? A práve v tejto “hre na skutočnosť” tkvie naliehavosť Šipöczových fotografií. Šipöcz v nás vyvoláva pochybnosti. Núti nás uvažovať nad tým čo nám chce povedať. A je jedno či je to chlieb, alebo škatuľa od diapozitívov s nápisom “Jugoslávie 1984”. Jeho fotografie sú výzvou k zamysleniu sa nad každodennosťou. Obyčajnosťou v pretlaku informácií, zážitkov, vnemov a možností, ktoré nám dnešok ponúka. Šipöcz nás “zachraňuje”. Na poslednú chvíľu. Last minute. Tak ako cudzie diapozitívy z dovoleniek. Diapozitívy zbiera, dokresľuje, škriabe a čarbe po nich. Agresívne a drzo. Zakrýva a zároveň odhaľuje. Bez rešpektu. So svojským zmyslom pre humor. Privlastňuje si a mení cudzie príbehy a spomienky, ktoré už nikomu nechýbajú a ani nikoho nezaujímajú. Hoci je zrejmé, že jeho prístup je v porovnaní s fotografiami objektov formálne iný, pointa ostáva tá istá. Šipöcz v oboch prípadoch hyperbolizuje. Preháňa. Mení merítko, pridáva dôraz tak, aby vybudil našu pozornosť. Za “ľahkou” takmer detskou hrou sa však skrýva iná rovina. Rovina pominuteľnosti, vyprázdnenosti a nezáujmu o veci jednoduché, samozrejmé a bežné, na ktoré tak pohodlne zabúdame. 


Domáce ulohy
2014

Recenzia k výstave

autor: Marek Šimoník

www.kulturissimo.cz

odkaz: http://www.kulturissimo.cz/index.php?jan-sipocz-offformat&detail=2038

publikované: 15.4.2014


Domáce ulohy
2014

galeria Off Format

autor: Petr Kovář

Kurátorský text k výstave 

link: http://www.offformat.cz/2304/2014/domaci-ulohy/

Zdálo se mi to neuvěřitelné, ale skutečně i současný umělec může být ve své práci významně ovlivňován sezónou – ročním obdobím, podobně jako třeba zemědělec. V letních měsících hledá své náměty venku, zatímco v krátkých temných dnech řeší domácí úlohy. Úlohy pro které zcela stačí umělé světlo, stativ, stůl. Ve shodě s tímto přirozeným rytmem představuje galerie OFF/FORMAT výsledky zimního Šipöczova období v době přechodu na letní čas. V dřívějších fotografických sériích se Ján Šipöcz vyjadřoval jako dokumentarista, byť svérázný; ať už šlo o dokumentování vlastních traumat z dětství, nebo situací a objektů ve svém okolí. Formálně měly vždy podobu zátiší vypůjčených z naší skutečnosti ve znepokojivě nemanipulativní čistotě (Traumy z detstva 2008, Sucháre 2010, Labute 2010, Krmítka 2012, Objekty záujmu 2013). Tyto „ready-mades“ získávají vlastní výtvarnou kvalitu, jíž jsme, zasazenou do souvislostí žitého prostoru, dříve nevnímali, a současně před námi defilují jako kuriózní profil lidských aktivit.

Výstava Domácí úlohy tuto strategii rozvíjí, mimo jiné technikou apropriace. Přivlastnění cizího výtvarného díla je jednou z forem konceptuálního umění fungujících od šedesátých let minulého století. Ján si přivlastňuje cizí fotografický materiál, který autorsky přehodnocuje. Nejedná se však o výtvarná díla, ale rodinné fotky, diapozitivy, které se běžně objevují v bazarech a internetových aukcích. Z cizího fotografického archívu plného individuálních zážitků vytváří archív, v němž je tato paměť kolektivizována. Autor tak činí například výtvarným zásahem, při němž mizí konkrétní rysy rodinných příslušníků a vynikají tak typizované scény otevřené pro konkrétní vzpomínky kohokoliv. Jinde tuto kolektivizaci paměti ironizuje naivistickým dokreslením události, groteskní akcí na pozadí všední momentky. Že má přivlastňování skutečnosti širší rámec ukazuje druhé apropriované album, které naopak, jak již naznačuje název Osobný audit, patří autorově rodině. Ján je se zachycenými scénami osobně spojen, buď je přímo v záběru nebo někde poblíž, ale nikdy sám nemačkal spoušť, nevolil záběr – všechny fotografie byly pořízeny před jeho patnáctinami, než se sám začal věnovat studiu fotografie. K povaze materiálu zde přistupuje osobněji tím, že do kompozic vytvořených rodinnými příslušníky zasahuje svým autorským okem – poučeně si z nich vybírá detaily, mění atmosféru i účel fotografie. Třetím z dokumentů o naší paměti a jejím vztahu ke skutečnosti jsou velkoformátové fotografie, které dosud netvoří ucelenou sérii. Je možné na snímku spatřit věc samu o sobě? Způsobit, že nebude vtažena do hry souvislostí? Asi nelze. Když ničím jiným, tak způsobem focení, kompozicí, ostrostí za sebou povleče úhel pohledu fotografovy reality. Ale i s těmito možnostmi si lze účelově hrát – objekty jsou na snímcích samy, nekomplikované, precizní, mnohdy jako by spadaly do žánru produktové fotografie, která má přesvědčivě a lákavě věc propagovat. Bez dalšího kontextu, propagačního zázemí však působí spíše jako objevy, zjevení, která se snažíme prozkoumat, střízlivě, přitom v archeologickém dramatu bádání a snění. Tohle nejsou bizarní kousky. Jsou to výseky z naší všední reality, jen v opuštěnosti vlastního prostředí nevšedně ztuhlé a zvláštně ustrojené, jako uspaný pacient na stole chirurga nebo rodina, která vyrazila do fotoateliéru s nadějí na věčnost tohoto momentu. Domácí úlohy jsou práce realizované doma nebo domovem. Pokusem uchopit to cizí a pohyblivé, vždy znovu, jako zprávu o vlastním prostoru. Skuliny skutečnosti a kukátka individuálních realit.


Terapia realitou
2012

FlashArt SK&CZ No.26

autor: Lucia Gavulová


Ján Šipöcz absolvoval v roku 2009 ateliér fotografie pod vedením Filipa Vanča. Po skončení školy sa presunul do Prahy, kde neustáva vo fotografickej tvorbe a okrem Maiji Laurinen ostal jedným z mála zo svojho ročníka, kto naďalej aktívne tvorí a vystavuje (naposledy samostatná výstava v Galérii Photoport, 18.5.2012-6.6.2012 – Short Stories). V roku 2011 bol finalistom Ceny Oskára Čepana. Odborná komisia vtedy ocenila jeho fotografické postupy, ktoré vyhodnotila ako konceptuálne. Zaujal tiež prácou s de facto znehodnotenými, resp. vyradenými fotografiami z fotoštúdia a fyzickým zásahom do fotografického materiálu v podobe strihania, či prerámovania. Šipöczove tvorivé vyjadrenie v sebe nesie niečo, čo funguje a veľmi dobre komunikuje na globálnej úrovni, dôkazom čoho je jeho posunutie do finále súťaže odborníkmi medzinárodného razenia, nezaťaženými lokálnym kontextom slovenskej fotografie.
 

Už počas štúdií zaujal prácou Traumy z detstva (Traumas from Childhood, 2008), v ktorej prostredníctvom jednoduchého, nemanipulovaného fotografického jazyka zaznamenal a upriamil pozornosť na rôzne banálne detaily, známe z každodenného života („koža“ na mlieku, jazva, prázdne plávacie koleso na vodnej hladine, tanier s nedojedeným špenátom...), pričom ich vizuálne atraktívna akcentácia je výpoveďou o autorových detských traumách. Šipöcz je výborný pozorovateľ, observer. Svoju vnímavosť v rámci každodenného života pretavuje do fotografií, v novších dielach prerastá táto zvedavosť, či radosť zo zvýrazňovania všedných, banálnych situácií a ich zvýznamňovania aj do práce so zozbieranými fotografiami a ich recyklácie, prostredníctvom ktorej transformuje alebo oživuje ich pôvodný význam. V rámci prác, založených na pozorovaní spomeňme ešte napríklad Cesty domov (Ways Home, 2008) či autorovu diplomovú prácu Mesto ako ateliér (City Like A Studio, 2009). Žiadna z vyfotených udalostí či scén v nich nie je vopred pripravovaná, iba postrehnutá vnímavým okom autora a odfotografovaním abstrahovaná a prisúdená novému kontextu. Takto by sme napokon mohli pokračovať aj v rámci série Sucháre (Dry Stuff, 2009-2010), či asi najpoetickejšej z autorových prác Labute (Swans, 2009-2010).

Určitú zmenu vo vývoji Šipöczovho ani nie tak vizuálneho jazyka, než skôr prístupu k zobrazovanému, možno zaznamenať počnúc sériou Krátke príbehy z minulosti (Short Stories From The Past, 2008-2011), a následne Pop-Up Obrázok (Pop Up Picture, 2008-2011), Reality (Real Estate, 2011), Fotografie (Photographies, 2011) a napokon Letné prázdniny (Summer Holidays, 2012), kde završuje posun fotografie smerom k objektu (započatý už v rámci autoportrétneho leporela Pop Up..., či samotných „vystrihovačiek“ Krátke príbehy... – teda počnúc momentom, kedy začína zasahovať do formátu fotografie, do jej matérie). V Krátkych príbehoch z minulosti (2008-2011) sa vyjadruje prostredníctvom cudzích záberov – pozíciu tvorcu teda z hľadiska fotografie nahrádza pozícia selektora, pracujúceho s dokumentáciami iných ľudí, iných životov či situácií, ktorých kontext nepozná a nemá s nimi teda žiadne osobné puto. Čo ho so snímkami spája je de facto práca vo fotografickom laboratóriu, kde sa mu v čase, keď pôsobil ako fotolaborant, tieto snímky bežne dostávali do rúk. Vytvoril tak sériu fotografií vo formáte 3,5 x 4,5 cm, z materiálu, určeného na vyhodenie, ktoré následne prešli sekundárnou kompozíciou, v rámci ktorej Šipöcz recykloval cudzie zážitky a vytváral nové príbehy. Konceptuálny náboj svojej tvorby akcentoval sériou Reality (2011), ktorá by sa zároveň dala čítať aj ako kritický komentár súčasnej doby, tlmočený formou ironického posunu nedosiahnuteľnosti vysnívaných realít, vyjadreného ich fotografiami, adjustovanými do rámu. Podobne ako v Krátkych príbehoch...

Šipöcz pracuje s fotografickými zábermi ako s istou formou ready-mades. Apropriuje ich z iných, jestvujúcich materiálov a prispôsobuje svojmu kontextu. S privlastneným materiálom pracuje aj v sérii Fotografie a pohľadnice (Pictures and Postcards, 2011 – Otec a syn, Hlava, Lietadlo, Hríb, Obersee, Bratislava, Gitarista, samostatná séria Gymnasta a jeho žena), kedy selektuje medzi starými fotografiami a pohľadnicami neznámych autorov. Touto určitou odosobnenosťou má ambíciu docieliť upriamenie pozornosti výlučne na dianie, zachytené na fotografii, na jej obsahovú stránku – tým, čomu chce dopomôcť oprostením diváka od podvedomých väzieb a spájania si vyobrazeného. Dobrovoľne sa tu vzdáva autorského rukopisu, ktorý redukuje iba na moment selekcie – vlastného výberu z fotografií. Posledná doterajšia autorova séria Letné prázdniny (Summer Holidays, 2012) je už celkom exaktným posunom fotografie z 2D do 3D média, konkrétne v podobe fotografií zaliatych v skle štvorcového formátu, opäť privlastnených. V motívoch zakúpených diapozitívov sa stotožnil s vlastnými spomienkami z detských prázdnin. Forma adjustácie a spôsob prezentácie na neónom podsvietených jednoduchých poličkách (akoby tak vedome „rozsvecoval“ zašlé spomienky a navracal im životnú energiu, uviedol ich do určitého vše-platného módu, vzťahujúceho sa na akékoľvek dovolenkové fotografie obecne; vo všeobecnosti evokujú prázdninovú „estetiku“ a klasické stereotypy, spojené s vizualizáciou letného, dovolenkového času) vytvárajú vo výsledku pôsobivú a vizuálne príťažlivú inštaláciu, komunikatívnu smerom k divákovi, v ktorom vzbudzuje túžbu sa malých objektov dotýkať, vziať si ich domov ako pamiatku.

Letné prázdniny vysielajú na súradniciach Šipöczovej tvorby pozitívne signály, že sa svojou cestou uberá vytrvalo ďalej, nezľavuje zo svojich nárokov a naopak – objavuje stále nové možnosti vyjadrenia, v súlade s ktorými posúva svoje hranice a limity.
Počúva intuíciu, nekalkuluje, naďalej pozorný v rámci vnímavosti k okoliu či miestu, na ktorom sa práve nachádza a pripravený čerpať zo všetkého, čo mu poskytuje.
 


Letné prázdniny
2012

autor: Barbora Haviarová

Ján Šipӧcz a jeho najnovšia fotografická séria, pomenovaná Summer Holidays (2012), je ďalším zaujímavým dielom tohto mladého fotografa.

V tejto sérii autor spracúva tému letných prázdnin. Staré spomienky z detstva, ktoré sa pomaly strácajú pod nánosmi nových udalostí. Nezabudnuteľné zážitky, ktoré „nikdy“ nemôžu zapadnúť prachom a pritom častokrát ostávajú iba ako výtlačok na papieri. Návrat do detstva a jeho kľúčové momenty zachytené pomocou fotoaparátu, pomaly miznú a strácajú sa v mysli, ako nepodstatný artefakt, ktorý pod nánosom stále ďalších udalostí, stráca zmysel a našu pozornosť. Práve tomuto kolobehu sa chce autor akoby vyhnúť.

Summer Holidays nie je prvou sériou fotografií, ktorou sa Šipӧcz vracia k detstvu alebo „recykluje“ fotografie iných. Tentokrát na svoju prácu, používa skúpené diapozitívy z blších trhov, formátu 5,5x5,5cm. Na umocnenie dojmu nemennosti týchto spomienok, využíva 1cm akrylu, ktorým dané diapozitívy podlepuje. Radením do pásu podtrhuje sled udalostí, čím navodzuje atmosféru postupnosti, akou boli zábery zachytávané na diapozitív.

Vedomé, ale aj nevedomé reminiscencie, ukryté v hlavách divákov, ktoré plynutím času miznú a strácajú sa, podsvecuje a tým opäť oživuje ich dej.

Keďže Šipӧcz podlepuje priamo originály, každý jeden diel „pamäťovej skladačky“ je nenahraditeľný, presne tak, ako naše spomienky.

 


Short stories
2012

Reportáž z výstavy

Short stories, Photportgallery, Bratislava, 18.5.-6.6. 2012